Vulkán Sitno

Vulkán Sitno – Prečítajte si 10 zaujímavých informácií o magickom Sitne.

 

Počúvadlo-a-Sitno

 

1 . Stratovulkán Sitno bol pôvodne vysoký do 4 km a zaberal asi 2 200 km².

Dnes má Sitno výšku 1 009,2 m n. m.  a je to je najvyšší vrch pohoria Štiavnické vrchy. V jeho poklesnutej kaldere leží architektonický skvost – mesto Banská Štiavnica. Je vrchom opradeným mnohými bájami a povesťami – najznámejšia je o Sitnianskych rytieroch žijúcich v masíve Sitna, pripravených pomôcť národu keď mu bude najhoršie.

 

2. Samotný vývoj stratovulkánu Sitno bol zložitý a prebiehal v období bádenu až sarmatu (zhruba v intervale pred 15,0 – 11,0 mil. rokov) v piatich hlavných cykloch.

Počas tohto obdobia sa striedali explozívne a pokojné obdobia, počas ktorých vulkán chŕlil rôzne druhy sopečných vyvrenín. Sitno je zvyšok utuhnutého lávového prúdu z andezitu, ktorý sa vylial v neogéne do pradoliny vytvorenej v mäkších sopečných horninách (tufy) a dnes tvorí najvyššiu časť pohoria.

3. Jeho slovenský názov Sitno zodpovedá významu dnešného slova „peklo“.

Dokladá sa to aj preklínaním „Do Sitna s tebou!“ a odvodzuje ho od mena „Satan“, „Satanová“. Sitno malo byť priamo bránou do pekla i sídlom nenarodených duší.  Povesti a legendy o Sitne opísal rodák z Banskej Štiavnice – spisovateľ Jozef Horák.

4. Plošina na vrchole tohto najvyššieho vrchu Štiavnických hôr (1009 metrov) bola osídlená už v dobe bronzovej, opevnené hradisko malo rozlohu 16 hektárov.

Sitno je najvyššie položeným opevneným bodom ľudu lužickej kultúry počas neskorej doby bronzovej (1 000 až 700 rokov pred naším letopočtom) na Slovensku a azda aj v rámci strednej Európy.

 

5. Vrchol Sitna môžeme, v určitom zmysle slova, nazvať akropolou, v ktorej sa nachádzal aj výdatný prameň vody.

Objavilo sa nespočetné množstvo keramických črepov z neskorej doby bronzovej, desiatky kamenných žarnovov a drvičov obilia, hlinené prasleny a tkáčske závažia, kamenné i hlinené kolieska, fragmenty bronzových nákrčníkov bronzových nádob, neurčiteľné bronzové pliešky a bronzový vrchol šípu. Podarilo sa nájsť z tejto doby i sídliskový objekt s ohniskom, v ktorého tesnej blízkosti bol kamenný žarnov, drvič obilia, praslen i fragment závažia spolu s keramikou, ktorá svedčí o tom, že celý nálezový súbor pochádza z neskorej doby bronzovej.

 

6.  Stredoveké osídlenie súvisí s terasovitou úpravou terénu.

Sídliskové objekty z tejto doby (zhruba 13. až 16. storočie) možno sledovať na terasách v podobe rôzné veľkých a rôzne hlbokých, približne štvorcových jám. V ich okolí sa nachádza dostatok stredovekej keramiky, stavebného železa (klince, skoby a podobne), železné podkovy, kľúče, tyčinkové zámky i nože, zdobené nepravým damaskom. V blízkosti brány, ktorá v týchto miestach plní svoju funkciu od praveku dodnes, sa našlo veľké množstvo železnej trosky, čo svedčí o stredovekej metalurgickej činnosti v tejto lokalite. Nejasná je zatiaľ súvislosť stredovekého osídlenia a hradu.

 

7. Hrad Sitno v roku 1548 obliehalo kráľovské vojsko, aby ho vyrvalo z rúk lúpežného rytiera Melichara Balassu.

V čase tureckého nebezpečenstva hrad spravovali vojenskí kapitáni, až ho kapitánovi Jánovi Krušičovi udelili do vlastníctva. Roku 1629 dostal sa Sitniansky hrad do trvalej držby rodiny Koháryovcov, ktorí ho potom vlastnili až do jeho zániku. Roku 1703 sa hradu zmocnili kurucké vojská Františka Rákocziho II., ktoré ho na konci protihabsburských povstaní pri opustení v roku 1710 úplne zničili. Hrad aj opevnenie sa stali zdrojom stavebného materiálu pre rozhľadňu na Sitne a kaštieľ vo Svätom Antone. Po vymretí Koháryovcov prešiel s celým panstvom do vlastníctva Coburgovcov.

 

8. V súčastnosti sa na vrchole Sitna sa nachádza vyhliadková veža.

S malou expozíciou o sitnianskej prírode, potom rozostavaná chata na mieste starej chaty A. Kmeťa a dominanta je obrovský vykrývač.

 

9. Sitno je možné považovať za kolísku európskej turistiky.

V roku 1874 tu boli vytýčené prvé značené trasy na Slovensku. Od 30-tych rokov 18. storočia stála na vrchole Sitna vyhliadková filagória, ktorú dali vybudovať majitelia svätoantonského panstva – Koháryovci. Traduje sa, že patrila medzi prvé rozhľadne v Európe. Po zásahu bleskom besiedka vyhorela, preto ju v roku 1886 dal agilný turistický organizátor a banskoštiavnický lekár Edmund Viliam Téry obnoviť.

 

10. Oblasť stratovulkánu Sitno bola predmetom štúdia geológie už od 18. storočia.

Významne sa o to pričinili prírodovedci pôsobiaci na Banskej akadémii v Banskej Štiavnici (napr. Delius, Scopoli). V období po druhej svetovej vojne bolo územie detailne zmapované v mierke 1:200 000 (mapový list Nitra publikovaný v roku 1963). Na tomto výskume sa podieľal širší kolektív autorov pod vedením M. Kuthana. Výskum tu realizovali napr. K. Karolus, J. Šalát, L. Rozložník a ďalší. Stratovulkán napokon vymedzil V. Konečný v roku 1968. Výsledkom dlhodobého výskumu bola geologická mapa 1:50 000, ktorú spracoval kolektív pod vedením V. Konečného v roku 1998.

 

Pohľad na Sitno na pohľadnici z roku 1929

sitno_stara_pohladnica

sitno_inverzia

 

KONICA MINOLTA DIGITAL CAMERA

stara_rozhladna_sitno

 

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

vojnová_map_sitno

sitnianski_rytieri