O krajine

Vinohradnícka krajina pod Vulkánom Sitno je magické miesto, kde sa na sopečnom podloží stretávajú dva klimatické svety.  Končí tu horúca – južná časť Európy ( Panónska panva – Pannonicum ) a začína sa chladná – severná časť Európy ( Západné Karpaty – Carpaticum occidentale ).

Vinohrady tu ležia na úpätí Južných svahov Štiavnických vrchov a na priľahlej Ipeľskej pahorkatine. Svoje korene zapúšťajú hlboko do sopečného podložia, ktoré stvoril v pradávnych časoch mohutný vulkán Sitno.

Stratovulkán Sitno bol pôvodne vysoký do 4 km a zaberal asi 2 200 km². V jeho poklesnutej kaldere dnes leží architektonický skvost – mesto Banská Štiavnica.

 

Vinohrady pod Vulkánom Sitno  ležia väčšinou na tufoch a andezitoch.
Zjednodušene môžeme povedať, že mäkký tuf je sopečný popol a tvrdý andezit je sopečná láva.

Sopečná pôda je porézna a vynikajúco absorbuje vodu, plyny a kyslík, ktoré má následne vinič k dispozícii, keď zapúšťa svoje korene do  sopečného podložia.

 

Samotný vývoj stratovulkánu Sitno bol zložitý a prebiehal v období bádenu až sarmatu (zhruba v intervale pred 15,0 – 11,0 mil. rokov) v piatich hlavných cykloch. Počas tohto obdobia sa striedali explozívne a pokojné obdobia, počas ktorých vulkán chŕlil rôzne druhy sopečných vyvrenín.

 

Pozrite si video, ako vznikal Štiavnický stratovulkán

 

 

Vinohradnícka krajina pod Vulkánom Sitno je malá oblasť, ktorá zahŕňa len zopár vinohradníckych dedín: Rybník, Čajkov, Nová Dedina, Podlužany, Devičany, Brhlovce, Bátovce, Žemberovce, Jabloňovce, mestečko Pukanec a čiastočne zachytáva aj severnú časť okresného mesta Levice.

Štiavnické vrchy,  súčasť subprovincie Vnútorné Západné Karpaty, sú sopečným pohorím, zaraďovaným k neovulkanitom a sú budované andezitmi, ryolitmi , brekciami a tufmi. Územie je mimoriadne bohaté na výskyt minerálov (približne 140 druhov a odrôd minerálov) a drahokovných rúd, v minulosti intenzívne ťažených.

Ipeľská pahorkatina je geomorfologický podcelok Podunajskej pahorkatiny na úpätí Štiavnických vrchov  a tvorí severný výbežok západopanónskej panvy.  Miestami sa týči až do výšky 290 metrov nad morom. Do jej podložia zasahujú sopečné usadeniny zo Štiavnických vrchov.  Na ich zlomoch vystupujú minerálne a termálne vody v Santovke, Slatine a v Dudinciach.  Voda v Santovke má zloženie podobné morskej vode so znásobeným výskytom Ca2+ a sírovodíka.

 

Sopečné pôdy predstavujú iba 1% z celkového povrchu zeme, ale týchto 124 miliónov hektárov pôdy zabezpečuje výživu pre 10% svetovej populácie!“

Historické mesto Banská Štiavnica  ( ktoré leží v kaldere vulkánu Sitno ) je od 11. decembra 1993  zapísané do zoznamu Svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Osud mesta Banská Štiavnica je úzko spätý s bohatými nálezmi drahých kovov, najmä striebornej rudy. Územie mesta bolo osídlené Keltmi už v 3. – 2. storočí pred Kr., ktorí tu z tvrdého andezitu ťažili zlato. Z roku 1156 je najstaršia písomná zmienka o meste, ktoré sa spomína ako terra banensium – zem baníkov. V 13. storočí do Banskej Štiavnice prišli osadníci z Tirolska a Saska, z roku 1217 je prvý písomný dôkaz o ťažbe striebra na území mesta, roku 1238 dostalo mesto mestské privilégiá a z roku 1275 pochádza prvá listina opatrená mestskou pečaťou.